Koľko ľudí je ešte „dosť“?

Efektivita, produktivita, optimalizácia, výkonnosť či ekonomický výsledok. Tieto pojmy na nás vyskakujú z každej strany. Samy osebe nie sú zlé. Každá spoločnosť potrebuje fungovať efektívne, dosahovať výsledky a byť konkurencieschopná.

Otázkou však zostáva:
Kam až je zamestnávateľ ochotný zájsť v snahe dosiahnuť čo najlepší výsledok?

A ešte dôležitejšia otázka:
Akú cenu za tieto výsledky platia ľudia, ktorí ich svojou každodennou prácou vytvárajú?

V mnohých spoločnostiach už dávno neprebieha hľadanie optimálneho počtu zamestnancov. Prebieha hľadanie minimálneho počtu zamestnancov. Nie takého počtu, pri ktorom je možné vykonávať prácu bezpečne, kvalitne a dlhodobo udržateľne. Ale takého počtu, pri ktorom systém ešte neskolabuje a pri ktorom spoločnosť čo najviac ušetrí.

Hranica, pri ktorej je ešte možné dosiahnuť požadovaný ekonomický výsledok, splniť plán, naplniť ukazovatele a uspokojiť očakávania manažmentu.Lenže za každým číslom v excelovskej tabuľke stojí človek.
- Človek, ktorý má svoje fyzické limity.
- Človek, ktorý má rodinu.
- Človek, ktorý má právo na oddych, zdravie a dôstojný život.

Mnohí zamestnanci pristupujú k svojej práci zodpovedne. Keď chýba kolega, pomôžu. Keď treba zostať dlhšie, zostanú. Keď je náročné obdobie, zatnú zuby a vydržia.Nie preto, že musia. Preto, že im záleží na výsledku, záleží im na kolegoch, záleží im na tom, aby bola práca dokončená. A práve táto zodpovednosť býva často zneužívaná.

To, čo malo byť výnimočné riešenie mimoriadnej situácie, sa postupne stáva štandardom. Práca navyše prestáva byť výnimočná. Nadmerné pracovné zaťaženie sa stáva normou. Únava sa stáva súčasťou pracovného dňa. A vyčerpanie sa začína považovať za dôkaz pracovného nasadenia.

Ľudské telo nie je stroj!

Žiadny človek nedokáže dlhodobo fungovať na hranici svojich možností bez následkov. Fyzická únava, chronický stres, psychické vyčerpanie, poruchy spánku, bolesti pohybového aparátu, vyhorenie. To všetko sú dôsledky, ktoré sa neobjavia zo dňa na deň. Prichádzajú postupne, nenápadne a často ich okolie spozoruje skôr ako samotný zamestnanec.

Mnohí si hovoria:
"Ešte vydržím."
"Ešte tento mesiac."
"Ešte tento projekt."
"Ešte túto sezónu."

Až kým nepríde moment, keď telo alebo psychika povedia dosť. V tom okamihu už často nepomôže odpočinok počas voľných dní.Nasleduje práceneschopnosť, liečba alebo dlhodobé zdravotné problémy.

A vtedy náklady za dlhodobo neudržateľné pracovné podmienky nenesie iba zamestnávateľ. Nesie ich celá spoločnosť prostredníctvom systému zdravotného a sociálneho zabezpečenia, do ktorého prispievajú všetci pracujúci občania Slovenskej republiky. 

Strata ľudskosti v mene ukazovateľov

Mimoriadne znepokojujúce je, že za mnohými rozhodnutiami nestojí neznámy systém. Stoja za nimi konkrétni ľudia: vedúci zamestnanci, manažéri, nadriadení.Ľudia, ktorí majú právomoc rozhodovať o pracovných podmienkach svojich podriadených. Samozrejme, nie každý vedúci zamestnanec pristupuje k svojej práci rovnako. Mnohí si uvedomujú svoju zodpovednosť voči ľuďom a snažia sa vytvárať férové pracovné podmienky. Existujú však aj takí, ktorí v honbe za výsledkami postupne strácajú schopnosť vidieť človeka za pracovným výkonom.Vidieť otca, matku, manžela, manželku, syna, dcéru.Vidia už len čísla, percentá, ukazovatele, grafy, výkonnosť.

A niekedy sú ochotní vyvíjať tlak na svojich podriadených len preto, aby si udržali svoje vlastné postavenie, nadštandardné odmeňovanie, benefity alebo priazeň vrcholového manažmentu.Keď sa kariéra stane dôležitejšou než zdravie ľudí, vzniká problém, ktorý už nemožno nazvať iba manažérskym rozhodnutím. Vzniká morálny problém.

Nikto by nemal pracovať ako profesionálny športovec

Profesionálni športovci podávajú extrémne výkony, ale zároveň majú trénerov, lekárov, fyzioterapeutov, výživových poradcov a čas na regeneráciu. Aj napriek tomu mnohí z nich končia kariéru s trvalými zdravotnými následkami.
Prečo by teda mali zamestnanci podávať výkony porovnateľné s vrcholovým športom bez potrebnej regenerácie a podpory?
Práca má byť vykonávaná poctivo, zodpovedne, svedomito, ale nie na úkor zdravia, nie na úkor rodiny, nie na úkor psychickej pohody a ani nie na úkor života mimo práce. Každý človek má svoje fyzické a psychické predispozície. Každý má svoje tempo. Každý má svoje limity. A tieto limity si zaslúžia rešpekt.

Na konci života si nikto nepovie: Mal som pracovať viac

Málokto na konci života ľutuje, že neodpracoval viac nadčasov. Málokto ľutuje, že nesplnil mesačný ukazovateľ. Málokto si spomenie na ďalšiu tabuľku alebo ďalší report.Ľudia si spomínajú na čas strávený s rodinou, na svoje zdravie, na zážitky, vzťahy, na život.

Preto by sme nikdy nemali dovoliť, aby sa z nás stali iba výrobné prostriedky na dosahovanie výsledkov.Pracujme poctivo, zodpovedne, odvádzajme prácu najlepšie, ako vieme, ale nikdy nie za cenu vlastného zdravia, vlastnej dôstojnosti a vlastného života. Pretože žiadny ekonomický výsledok, žiadny ukazovateľ a žiadny bonus nemajú väčšiu hodnotu ako človek.A na to by nemal zabúdať žiadny zamestnanec ani žiadny zamestnávateľ.